PreČo Žije Človek(1)

            Staršia a stredná generácia si veľmi dobre pamätajú, že nie tak dávno u nás človek pri riešení otázky o zmysle života, mal fakticky na výber len dve varianty: náboženskú alebo ateistickú. Jemne povedané, o nedostatkoch tej druhej už mnohí vedia a pochopili, že je to cesta, ktorá nikam nevedie.

            Ak niet Boha, niet duši, niet nesmrteľnosti, tak smrť konečne a natrvalo zničí človeka ako osobnosť, a neostane mu žiadna možnosť prežiť a zhodnotiť všetko to, o čo sa snažil, v čo dúfal, za čo bojoval a za čo možno položil aj samotný život. Smrťou sa všetko končí, a čokoľvek by človek urobil, viac pre neho nebude existovať. Takúto predstavu úplného zmiznutia si môže priať len človek, ktorý sa dopustil závažných zločinov, ale nie človek, ktorý sa snažil a konal dobro.

            Ateistický zmysel života svoju legitimitu odôvodňuje tvorivosťou, činnosťou v prospech ostaných ľudí a celého ľudstva. Bohužiaľ, zmysel života môže byť len v živote a nie smrti.      

            Mnohí pochopili takúto nezmyselnosť ľudskej existencie. Preto stále viac ľudí opúšťa slepú vieru v neexistenciu Boha, ktorá nemá žiadne základy, a svoj pohľad obracia k náboženstvu a Cirkvi. V nej človek nachádza rozumné vysvetlenie neprekonateľného pocitu nesmrteľnosti svojho JA. Ďalej v nej nachádza odôvodnenie svojho snaženia, pochopenie toho, prečo je potrebné konať dobro a vyhýbať sa zlu, tiež prežívanie skutočnej dôstojnosti človeka ako Bohu podobnej bytosti, ako obrazu samotného Boha, a nie ako opice s počítačom v hlave. Kresťanstvo hovorí, a potvrdzuje to ohromným množstvom faktov, že osobnosť nielenže je nezničiteľná, ale má aj nekonečnú možnosť zdokonaľovať sa, a že všetka činnosť človeka v tomto živote má veľký význam, ktorý určuje jeho budúcnosť, ako tu na zemi, tak aj v nekonečnej perspektíve večného života.

            No dnes sme sa ocitli pred úplne inou situáciou. Dnes nie len náboženstvo a ateizmus určujú povedomie súčasného človeka. Máme tu novú realitu, ktorou je agresívne vnucovanie nemorálnosti.

            Povedzte, môže poriadny človek, nezávisle na svojom náboženskom alebo ateistickom presvedčení, natočiť pornografický film? Alebo v svojich reklamách ukazovať rodičov ako odporné príšery? Alebo napĺňať filmový priestor násilím, zločinom a vraždami? A môže si niečo také dovoliť štát, ktorý sa stará o blaho svojho ľudu? Všetci samozrejme poviete, že nie. No detský fond OSN po Rusku slobodne rozdistribuoval najmenej sedemdesiat tisíc plagátov s vyobrazením rodičov v podobe hrozných príšer! Alebo, zájdite do obchodov s detskými knihami v Moskve. Uvediem niekoľko názvov detských kníh, ktoré tam ležali v policiach pod názvami “Detská fantastika“ a “Detská poznávacia literatúra“. Tieto názvy sú pre detské vedomie jednoducho vražedné: “Knieža upírov“, “Archív hororov“, “Pravá ruka diabla“, “Najlepšia kniha hororov“, “Cirkus bláznov“, “Stretnutie s upírom“, “Dcéry tmy“, “Strach“, “Celá pravda o strašidlách“, “Sexuálna výchova dieťaťa“, “Správny sex“. A aké obaly tie knihy majú? Samé monštrá, len satanisti sú schopní vytvoriť podobné ilustrácie. Toto všetko je detská literatúra! A čo prinášajú dnešné karikatúry, filmy, mnohé časopisy, noviny a nehovorím o internete! Natíska sa tu veľmi vážna otázka: Čo sa to robí, odkiaľ to prichádza, komu je toto potrebné?

         Ukazuje sa, že sa teraz dostávame do stretu s treťou realitou, ktorá nezapadá ani do rámca sovietskeho ateizmu, a tobôž nie náboženstva. Toto sú už prejavy skutočne otvoreného satanizmu. Odkiaľ prichádzajú títo adepti? Kto sú? Napríklad, nejaký Sergej Popov. Stojí na čele medzinárodného združenia, ktoré sa zaoberá realizáciou podobných vecí. Podotýkam, stojí na čele nie ruského, ale medzinárodného združenia, ktoré, ako sa zdá, má právo toto všetko robiť. Nebudeme hovoriť, na základe akého práva toto právo získalo. My veľmi dobre vieme, že nástupom perestrojky boli zmazané všetky ideologické hranice medzi Ruskom a ostatným svetom. V takýchto podmienkach sa náš štát, to jest náš národ, stal ľahkou korisťou takzvanej slobody od morálky západného sveta. Mnohí milovníci takejto “slobody“ stratili všetky morálne zásady a jednoducho sa stali nástrojom v niečích zlých rukách. Ale v čích a prečo? Napríklad, prečo sa tak nástojčivo u nás pokúšajú zaviesť ideí a praktiky juvenilnej justície, ktorá je zjavne namierená na odlúčenie deti od rodičov, na propagandu beztrestností dieťaťa? Či je tak ťažké pochopiť, že beztrestnosť a nenesenie zodpovednosti je tým najsilnejším, najefektívnejším nástrojom demoralizácie dieťaťa, či hocakého človeka?! Ktosi veľmi presne poznamenal: „Nerobte z dieťaťa bôžika, modlu. Keď vyrastie, bude si žiadať mnoho obetí“. Bohužiaľ, toto dnes nezriedka vidíme.

            Napriek veľkému úpadku duchovnosti pravoslávie ešte žije, a pokiaľ nám žiadne zákony nezakazujú byť pravoslávnymi, nebránia nám obracať sa k duchovnomorálnym hodnotám.

            O aké hodnoty ide? Morálne, to je jasné. Morálka je obrazom správania, ktorý všetci vidíme, a ktorý sa prejavuje v našej činnosti vo vzťahu k ľuďom, k normám spoločenského poriadku, k zákonom. A čo také je duchovnosť?

            Kresťanské chápanie duchovnosti vychádza z prvotnej pravdy o Bohu, ktorý je Duch. Pravoslávie pod duchovnosťou chápe súlad vnútorného, duševného stavu človeka s Bohom, ako sa podobá Jeho svätým vlastnostiam. Tieto vlastnosti sú uvedené vo Svätom Písme. Sú to predovšetkým láska, pokora, milosrdenstvo, obetavosť.

            Pravoslávie nám dáva zákon, bez poznania ktorého ani človek, ani spoločnosť nemôžu normálne žiť. Tento zákon je možné vyjadriť veľmi stručne. Pravoslávie tvrdí: duch si vytvára formu, čiže vnútorný, duchovný stav človeka v plnosti určuje všetku činnosť človeka, charakter jeho tvorivosti vo všetkých sférach: v náboženstve, filozofii, vede, politike, umení, podnikaní a podobne. Pozrite, ako sa napríklad líšia renesančné madony od ruských ikon Bo­horodičky rovnakej doby. Alebo, čo spôsobili vedecké objavy posledného storočia a ohromujúci vedeckotechnický progres súčasnej doby. Vedci skoro úplne rozlúštili ľudský gén, čo otvára dvere k ľubovoľnej manipulácii s prirodzenosťou človeka, a bezpochyby umožňuje vytvárať nekonečné varianty jej “vylepšenia“, to jest k deformácii a znetvoreniu samotného človeka. Akademik Ruskej akadémie vied N.N. Mojsejev to jasne vyjadril týmito slovami: „Moc civilizácie mnohí začínajú považovať za katastrofu, a celý vyumelkovaný svet, čiže technosféru za nejaké monštrum, s ktorým sa človek, čo ho stvoril, nevie vyrovnať. Globálna katastrofa môže vypuknúť tak rýchlo, že ľudia proti tomu budú bezmocní“.

            V dlhodobom horizonte tu stojí úloha vytvorenia nejakého hybridu – cyborga(2), ktorý bude nesmrteľný, avšak z človeka, z jeho osobnosti už nič nebude mať. Prichádza akýsi temný boj proti človeku ako Božiemu obrazu. Netreba zabúdať na to, že existuje nie len Boh, ale aj odporujúca Mu hrozná sila, o príchode kráľovstva ktorej tak zreteľne informuje Evanjelium a apoštoli v svojich listoch.

            Avšak, ako kresťania bohužiaľ často zabúdame na božský pôvod kresťanstva a jeho moc. Zamyslime sa len nad jedným pozoruhodným faktom. Kresťanstvo po svojom vzniku bolo v priebehu viac ako dvoch storočí podrobené takmer neustálemu prenasledovaniu, a nie hocakému. Dnes si len veľmi ťažko vieme predstaviť, aké hrôzy sa vtedy odohrávali. Akému mučeniu a popravám boli podrobovaní tí, čo uverili v Krista. Aké hrozné scény sa odohrávali pred zrakom desiatok tisíc ľudí, ktorí sa zhromažďovali v koloseách a pozerali na krvavé divadlo. Kresťanov privádzali do arén, v ktorých za mrežami skákali hladné šelmy. Keď sa mreže zdvihli divé zvery vybehli a pred zrakmi obecenstva trhali a požierali nešťastných. V arénach bolo počuť krik, nárek, stonanie obetí a na tribúnach búrlivú radosť pozerajúcich. Kto videl film “Kam ideš, Pane“, ten si určite spomenie na hrozný masaker stúpencov zakázaného náboženstva. A toto sa dialo v celom Rímskom impériu. Vyvstáva prirodzená otázka: želá si niekto z divákov, alebo z počúvajúcich o takomto týraní, prijať kresťanstvo?

            I napriek tomu dejiny svedčia, že po dva a pol storočí krvavých prenasledovaní bolo v ríši tak veľa kresťanov, že byzantský imperátor Konštantín v roku 313 vydal edikt, na základe ktorého sa kresťanstvo stalo zákonným náboženstvom. Odkiaľže sa vzalo toľko “bláznov“? Kto a prečo pod hrozbou surového mučenia prijímal kresťanstvo?

            Objasniť to nejakými prirodzenými dôvodmi nie je možné. Takých dôvodov jednoducho niet. Je len jedno objasnenie. Len Boh mohol založiť a zachovať takéto náboženstvo. Boh bol s tými kresťanmi, na ktorých bolo páchané také mučenie. Len On mohol pôsobiť takou mocou, že človek nielenže v sebe potláčal všetko utrpenie, ale tiež prežíval takú radosť, ktorá obklopujúcich často ohromovala.

            Zachované sú dokumenty a svedectvá, ktoré svedčia o tom, ako človek, z ktorého trhali kožu a polievali ho vriacou smolou, zároveň volal: „Pane, tieto muky sú radosťou Tvojich služobníkov!“. Prečítajte si napríklad životopis veľkomučeníka Eustratia, mučeníc Viery, Nádeje, Lásky a ich matky Sofie. Boli prípady, keď samotní mučitelia a kati, ohromení takýmto zázrakom, odhadzovali nástroje mučenia a vyhlasovali: „Ja som kresťan!“.

            A nie len podobné fakty mnohých privádzali ku kresťanskej viere. História zachovala množstvo iných faktov, ktoré svedčia o tom, ako mocne v tej dobe pôsobila Božia blahodať v kresťanoch. Jediným dotykom ruky kresťana, jediným jeho slovom boli uzdravované nevyliečiteľné choroby. Takýchto faktov bolo veľa. Kde sa objavili kresťania, tam sa neustále diali zázraky. A toto sa medzi ľuďmi v skutočnosti rozšírilo rýchlosťou blesku bez akéhokoľvek televízora či rádia. Toto historické obdobie krvavých prenasledovaní kresťanov sa v Cirkvi zachovalo pod názvom “doba výnimočných darov“. Takáto je dávna minulosť. 

            Niečo podobné môže vidieť aj v nedávnej minulosti a možno bude videné aj v budúcnosti.

            Bolo tak napríklad v Rusku v XX. storočí. Optinská pustovňa, posledný z jej starcov Nikon Beľajev (+1931) bol zneuctený oholením a ostrihaním a uväznený spolu so všivavými a špinavými zločincami. Boli to ťažké podmienky. A zrazu jeho blízki od neho dostávajú list, v ktorom je napísaný len jeden riadok: „Som nekonečne šťastný“. A to je čo? Takých boli tisíce. Igumen Nikon (Vorobjov, +1963), ktorý so zločincami sedel v gulagu na Sibíri hovoril o podobnom duševnom stave. Boh ich dušiam dával radosť.

            Oni vedeli, že Boh tak miloval svet, že vydal svojho Jednorodeného Syna pre strastiplné muky na kríži, aby každý, kto v Neho uverí nezahynul, ale mal večný život. A aký je ten život? Apoštol Pavol píše: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“(3).Hľa, prečo žije človek.

(1) http://www.alexey-osipov.ru/books-and-publications/
(2) Cyborg = robot.
(3) 1Kor 2, 9.